03/2022

Feb – Mar 2022: Slnečno miestami virtuálne | Sunny with a chance of virtual

Vizuálne dojmy | Visual impressions

Skip to the English part.

Výzvy nového normálu

Aby som mohol naozaj povedať, že som si vyskúšal všetko, tak som sa posledný týždeň výučby zapájal len dištančne z karantény. Aj keď musím pochváliť snahu prednášajúcich a prístup k všetkým materiálom je úžasný, osobný prístup je stále dôležitý. Rôzne dištančné a hybridné modely vzdelávania tu určite zostanú naďalej, ale pred vysokým školstvom stoja dve veľké výzvy. V prvom rade ako budovať zmysluplnú komunitu z ľudí, ktorí sa pripájajú len virtuálne. Veľká časť formácie, ktorá sa deje počas štúdia nie je spôsobená samotnou výučbou, ale študentským životom. Nemyslím teraz na párty, ale na nových ľudí, nové vzťahy a nové miesta, s ktorými sa dostávajú študenti do styku, ktoré nás pretvárajú a pomáhajú nám rásť. Bude teda výzvou nájsť možnosti ako budovať takéto komunity virtuálne, aké nové miesta môžeme študentom ukázať.

Druhá výzva je úzko prepojená s tou prvou, kým privilegovanejší ľudia budú mať prístup k osobnému vzdelávaniu a komunite, tým ostatným ostane len individuálne hybridné alebo dištančné vzdelávanie. Kým mnohé bohatšie univerzity mohli testovať všetkých študentov a podporiť ich počas izolácie (napr. aj Oxford), tak mnohým školám zostalo len sa spoliehať na dištančnú výučbu a rozmýšľajú nad tým aj do budúcnosti. Táto výučba nemusí byť vôbec zlá, môžeme povedať, že ak ju prispôsobíme virtuálnemu prostrediu, tak vieme študentov naučiť porovnateľné vedomosti a zručnosti. Ale ako som spomínal aj vyššie, pridanou hodnotou vysokej školy nie sú len vedomosti a zručnosti, ale taktiež priateľstvá, vzťahy, životné skúsenosti a komunita. Treba si dávať pozor, aby sme pod tlakom šetrenia a vzdelávania pre všetkých nesťažili prístup k VŠ. Rozdelením študentov na privilegovaných, ktorí budú študovať osobne, a študentov druhej kategórie, ktorí hoci dosiahnu nejakú kvalifikáciu, ale získajú len obmedzený sociálny a kultúrny kapitál, ktorý by im pomohol napredovať v živote. Napriek všetkým slovám a sľubom o spravodlivosti, študenti so znevýhodného prostredia zaostávajú za svojimi spolužiakmi aj po skončení elitnej školy. Rozdiel nie je vo vedomostiach a zručnostiach, ale v kontaktoch a neformálnych poznatkoch.

Novela vysokoškolského zákona

Po viac než ročnej debate bola minulý týždeň prijatá novela vysokoškolského zákona. Ako niekto, kto sa zapájal do týchto diskusií a pozorne sledoval dianie, chcel by som na záver priniesť zopár vlastných myšlienok. Prijatá novela je zmesom opatrení na ktoré sa čakalo už dlhšie, ako aj zmien, ktoré vyvolali konfrontačné debaty a tiež zopár nápadov pri ktorých mám obavu, že ich účinok nebude taký ako zákonodarca deklaroval. Zmena, ktorá najviac zasiahne študentov je spôsob obsadzovania funkčných miest profesorov a docentov. Mení sa zloženie komisie a tiež je v zákone zakotvené že titul profesor alebo docent nemôže byť podmienkou obsadenia funkcie. Keďže tieto tituly sa udeľujú len v zopár krajinách, tak zahraničný vysokoškolský učiteľ, hoci aj vysoko kvalifikovaný by musel najprv prejsť habilitáciou (docent) a inaguráciou (profesor), ktoré môžu trvať roky. Otázne je či tieto procesy reálne posudzujú ľudí a do akej miery je to len formálny proces. Schválené znenie požaduje aby si vysoká škola vytýčila iné kritéria podľa ktorých bude posudzovať uchádzačov. Tu ale prichádza jeden z kritických bodov tejto novely, ministerstvo školstva si presadilo, že bude garantom kvality a pripraví minimálne kritéria na obsadzovanie týchto miest. V prvom rade príprava týchto kritérii si bude vyžadovať veľmi veľa práce, aj v rámci jedného odboru (napr. fyzika) nájdeme veľké rozdiely medzi aplikovanou a teoretickou fyzikou, či didaktikou fyziky. Takže nebude možné napísať, aké kritéria by mal spĺňať profesor fyziky. Táto fragmentácia vnútri odborov znamená, že buď tieto kritéria budú až moc všeobecné alebo veľmi detailné. Zároveň necitlivá príprava tohto dokumentu môže odpísať celé programy, ak sa nastavia kritéria moc prísne. Aspoň sa do finálneho znenia dostala podmienka diskusie s reprezentáciami a súhlas akreditačnej agentúry.

Asi najviac diskutovanou zmenou vo verejnom priestore ale bola úprava akademickej samosprávy. Finálne znenie oproti návrhom je veľmi mierne v presadzovaní zmien a ponúka slobodu pre vysoké školy si flexibilne upraviť vnútorné fungovanie i keď postavenie fakúlt už nebude také silné. Pred novembrom 1989, vysoké školy boli riadené z centrálnej úrovne, preto ako garancia oddelenia akademického prostredia od politickej moci sa po revolúcii ustanovila rozsiahla samostantosť fakúlt, ktoré dokonca mali aj samostatnú právnu subjektivitu. O ňu prišli so zákonom v 2002, ale napriek tomu sa zachovala silná fakultná samospráva, ktorá mala možnosť ignorovať alebo ísť do konfliktu s rektorátom. Túto možnosť fakulty teraz čiastočne stratili, do výberu a odvolania dekana sa teraz už bude zápajať aj rektorát.

Zároveň sa zo zákona vypustila väčšina predpisov, ktoré definovali to ako by mala vyzerať fakultná samospráva. Toto umožní vysokej škole si nastaviť vnútorné fungovanie podľa seba, čo je určite krokom vpred. Na mnohých fakultách pravdepododobne zostane tá istá štruktúra orgánov ako doteraz, ale už aspôň nebude musieť mať tie isté orgány fakulta s 1500 študentmi a tá ktorá ich má len 50. Znamená táto zmena návrat pred rok 1989? Aj keď do časti finačných a personálnych rozhodnutí budú zapojené aj osoby mimo vysokej školy, majú veľmi limitované možnosti iniciovať zmeny. Zvoliť si “svojho” kandidáta na rektora alebo odpredať budovu by si vyžadovalo, že by sa s nimi stotožnila aj významná časť zástupcov akademickej obce. Ale asi najdôležitejšie, nemajú možnosť zasiahnuť do akademických slobôd, teda slobodu vedeckého bádania, výskumu a umeleckej činnosti, a slobody výučby. 

Vo februári som napísal komentár pre SME, kde som odprezentoval moje zistenia o tom ako prebiehali posledné voľby na slovenských verejných vysokých školách. Pár dňové lehoty na podávanie návrhov, ukryté zápisnice zo zasadnutí a skoro nulová verejná komunikácia o tom, že sa práve hľadá rektor. Zákon teraz predpisuje minimálne lehoty, povinné zverejňovanie nielen v slovenčine ale aj v angličtine. Nečakám od tejto zmeny zázraky, ale otvorenosť a transparetnosť určite nebudú na škodu. Vysoké školy ako vrcholné vzdelávacie inštitúcie, ktoré majú zodpovednosť aj za rozvoj občianskej a spoločenskej zodpovednosti u svojich študentov, by mali ísť príkladom v tom, ako pristupujú k svojej samospráve. Najmä v čase množiacich sa káuz a úpadku dôvery k verejným inštitúciám, Slovensko potrebuje silné a demokratické vysoké školy.

Dáta nájdete tu: https://public.flourish.studio/visualisation/8641434/ 

Jednou z premeškaných príležitostí pri tejto diskusii bolo predstavenie významnejších investícii do vysokých škôl na Slovensku. Projekty z fondu obnovy a odolnosti či z eurofondov môžu pomôcť v krátkodobom hľadisku. Výkonostné zmluvy ponúkajú príležitosť dodatočne financovať niektoré aktivity. Tieto zdroje im pomôžu vybudovať nové centrum, dať štipendiá časti študentom, ale náklady na administratívu, či na bežný chod sa z toho nedajú efektívne dlhodobo vykryť. V zákone sa napríklad ukotvilo poskytovanie poradenstva, ale vynechala sa už časť, ktorá hovorila o finačnej podpore zo strany štátu na tieto služby. Preto je dôležité nielen sledovať novelu v parlamente, ale sa pozrieť aj na implementáciu jednotlivých opatrení. Ako sa so zmenami popasujú vysoké školy a ako ich v tom bude podporovať ministerstvo.

Trochu skrytá v tomto celom bola debata o súkromných vysokých školách, ktoré čelili viacerým útokom. Nie všetky majú najlepšie meno, časť z nich už aj zanikla. Ale ich kvalitu netreba podceňovať a určite majú miesto v slovenskom vysoškolskom priestore. Čo ma ale prekvapilo je silný sentiment zo strany predstaviteľov verejných vysokých škôl a systematická snaha im znemožniť sa uchádzať o financie v súťaži s nimi. Súkromné vysoké školy by nemali dostávať financie na ich základné fungovanie, ale prečo by sa nemohli uchádzať o financie z grantov, či nebodaj aj z výkonostných zmlúv. Ak sú verejné vysoké školy tak presvedčené o svojej kvalite, nemajú sa predsa čoho báť. Ale ešte dôležitejšia je chýbajúca podpora vtedy keď súkromné školy robia spoločensky prospešné aktivity. Aj v súkromnom sektore môže firma dostať príspevok ak zamestná znevýhodneho uchádzača, ale v prípade študentov so špecifickými potrebami, súkromné vysoké školy nedostanú žiadnu podporu.

---

ENGLISH

Challenges of the new normal

Now I could truly say that I tried everything when I spent the last week of the term connecting to classes from my isolation. While I must praise the teacher’s efforts and the access to all the material is amazing, a personal approach is still important. The various distance and hybrid models of education will certainly remain here, but there are two major challenges higher education needs to confront before adopting these modes long-term. Firstly, how to build a meaningful community while only connecting virtually. Much of the formation that takes place during studies is not caused by the teaching itself, but by student life. I am not thinking here about parties, but about new people, new relationships and new places that students come into contact with, that transform us and help us to grow. So it will be a challenge to find ways to build such communities virtually and find what new places we can show students. Especially now when we have some knowledge about the impacts of social media. We need to think carefully about the ways people engage in online spaces, who is heard and who is missing.

The second challenge is closely linked to the first. More privileged people will be more likely to have access to more personal education and community, while the rest will be left with individualized hybrid or distance education. The divide was already seen in the last months, while many wealthier universities were able to test and support all students during isolation (such as Oxford), many institutions were left to rely on distance learning. This teaching does not have to be bad at all, if adapted to the virtual environment, students can gain comparable knowledge and skills. But as I mentioned above, the added value of a college is not only knowledge and skills, but also friendships, relationships, life experiences and community. We need to be careful not to make access to higher education more difficult under the pressure of fiscal efficiency and mass education. Potentially creating a dual system with the privileged students, who will study in person, and the second category students, who, although receiving credentials, will gain only limited social and cultural capital, which would help them advance in life. Despite all the words and promises of justice, students from disadvantaged backgrounds lag behind their peers even after finishing elite universities. The difference is not in knowledge and skills, but in contacts and informal knowledge.

Amendment to Higher Education Act

For over a year, the Slovak higher education space has been pre-occupied with the changes to Higher Education Act. As a former student representative and person engaged in the field, I was participating in drafting and discussing various policy options. Last week the amendment was approved by the parliament and it is set to come into effect in less than a month. Here I would like to offer some of my reflections, for my English speaking audience, I will provide more contextual information but a less detailed reflection.

The final approved version is a mixture of changes that were long overdue, some polarizing adjustments to the HE governance and some points, where I am not sure whether declared goals will be met. Most impactful are changes connected with appointments of professors and associate professors. Anyone that wanted to take these positions had to be within 3 years of appointment awarded a formal title (‘docent’ for associate professor and ‘profesor’ for professor). These required a lengthy process that could take years and was on multiple occasions used to prevent people from advancing their careers. This has been a great obstacle to attracting more international academics. So great news for my international readers, as they can now become professors in Slovakia without going through this wearisome process.

A large portion of the public discourse has been dedicated to academic governance. The result has been mixed, there is some limited participation of external stakeholders in financial matters and appointments of institutional leaders. But they would need to find significant support among internal stakeholders to make any changes. Where the change is very visible is the level of faculties, until now, the act was very prescriptive about their governance. Strong autonomy of faculties has been historically important due to the experience with centralised control before 1989, during the communist regime. This has however made the universities very difficult to manage and steer from the centre. The change can mean greater diversity in internal structures, which could better fit the size and type of an institution.

One of my contributions to the debate was my opinion piece published in daily SME, which called for more democratic and transparent higher education governance. Through my look at the process of the last rectoral election in public higher education institutions, I found that some institutions have been hiding or obstructing access to information about the call for candidates. As consequence, in most instances, only one candidate was put forward. The amendment introduced new minimum requirements for the process, which should make it more transparent and democratic.

Visualisation of this little research project (in Slovak) can be found above.

This entire process has however omitted the discussion about finances, institutions are underfunded. While euro funds and NextGen provide some short term relief, they are not a solution in the long term. Bit worrying were the comments by representatives of public universities towards private institutions, actively preventing them from competing for grant funding or making performance contracts with the state. Not even when it comes to giving them some limited funds when these institutions need to support students with special needs. It is hard to predict all the impacts of these changes on the Slovak higher education system, but they largely follow the trends all around Europe. One thing is sure, I will be here to follow them.